Predstavte si, že by ste získali 900 miliónov €. Čo by ste s nimi urobili?
A. Pustili ich dolu vodou
B. Spláchli ich v záchode
C. Spálili ich
D. Znížili štátny dlh o maximálne 1,2%
Naša vláda získala za privatizáciu 49% akcií Slovak Telekomu presne vyššie zmieňovanú sumu. A po dlhom a dôkladnom zvážení všetkých spomínaných synonymických možností si vybrala možnosť D, teda zníženie štátneho dlhu o max. 1,2% (z 55,4% HDP na 54,2% HDP). Áno, presne tak. Oddlžovať za tieto peniaze štát je to isté, akoby boli pustené dolu vodou, spláchnuté v záchode alebo spálené. Tento nápadík vlády je jedným slovom blbosť. Pre ešte väčšie zvýraznenie, môžeme pristúpiť aj k vyhláskovaniu: B-L-B-O-S-Ť! Čo nám vlastne tento krok okrem povinného uznanlivého potľapkania po pleci od EÚ, vlastne prinesie? Opäť jednoduchá odpoveď – nič! Nejde len o to, že zníženie dlhu o 1,2% je strašne málo, ale o samotný fakt, že znižovanie dlhu je na nič.
Nie som zástanca akéhokoľvek zadlžovania, ale načo sa trápiť, keď aké také bu-bu-bu nastane až pri deficite vyššom ako 60% HDP? To nie je ako pri zadĺženom jednotlivcovi, kde bu-bu-bu prichádza oveľa skôr a pri niekoľkonásobne nižšej dlžnej sume. Pozrime sa na také Grécko. Dlh na úrovni okolo 170% HDP a je im veselo. Áno, nariekajú, že sú v ťažkej situácii, ale ich „trest“, ktorý nesú na svojich pleciach, za tak vysoký dlh je prinajmenšom smiešnejší ako smiešny. Stále zarábajú neporovnateľne viac ako obyvatelia Slovenska, so zadĺžením na úrovni 55,4% HDP (jeden z najnižších dlhov v EÚ). Zbankrotovali Gréci? Nezbankrotovali. Zachránili ich ostatné štáty eurozóny, poskytnutím pôžičiek. Všetci dobre vieme, že do „solidárneho“ balíčka pomoci pre Grécko prispievali aj chudobnejšie krajiny (však Slovensko…), ktoré hospodária oveľa lepšie ako antický hriešnik. Z tohto poznania vychádza len jedna rovnica: „Štáty, nezadlžujte sa. Ak budete poslúchať a nebudete sa zadlžovať, môžete, čo môžete, musíte za odmenu zachraňovať svojimi peniazmi krajiny, ktoré neposlúchali a sú zadĺžené až po uši.“ To je motivácia, čo? A prečo by sa malý štátik (Slovensko) mal tak dychtivo hnať za znižovaním svojho aj tak ešte pomerne nízkeho dlhu, keď veľký štátik (napríklad Francúzsko) sa neštítil žiadať výnimku pri plnení rozpočtových pravidiel určených EÚ?
Aj keď budeme mať 0% dlh, aj tak nebudeme zarábať ako v Nemecku, Francúzsku, či Grécku. Príklad s použitím peňazí z privatizácií na oddlžovanie štátu pritom už máme z minulosti. Pri privatizovaní slovenského zlata – Slovenských elektrární a Slovenského plynárenského priemyslu, za neslávnej vlády neslávneho M. Dzurindu, sa totiž časť tohto zisku tiež použila na zníženie štátneho dlhu. Pomohlo to nejako? Pocítil to niekto? Jediné čo sme pocítili, bolo zníženie príjmu do štátneho rozpočtu, keďže predajom Slovenských elektrární a SPP išiel 100% zisk už nie štátu, ale delil sa medzi štát a zahraničného spoluvlastníka. O tom, aké boli tieto predaje pre Slovensko nevýhodné sa už zrejme netreba ani zmieňovať (ročný zisk Slovenských elektrární za roky 2006-2012 /po privatizácii/ – 2,4 miliardy eur, predajná cena 66% akcií spoločnosti pri privatizácii v roku 2006 – 840 miliónov eur). (ZDROJ: http://spravy.pravda.sk/ekonomika/clanok/349761-predajom-elektrarni-stat-prisiel-o-miliardove-zisky/) Keby tieto spoločnosti patria na 100% štátu, každý rok by nám prinášali neuveriteľné peniaze, o ktoré dnes prichádzame. A potom tu ešte niekto bude rečniť, ako nám privatizovanie pomohlo. Pomohlo nám len, ako už bolo zmieňované, jedine so znížením príjmov do štátneho rozpočtu. No, takže, aby sme to mali kompletné. Tých smiešnych pár drobných (v porovnaní s reálnou hodnotou predávaných akcií) získaných „darovaním“ plynární a elektrární zahraničným zemepánom, boli okrem zníženia dlhu použité aj na:
1. Financovanie dôchodkovej reformy (II. pilier) – (dnes zisťujeme, že II. pilier bol nastavený zle a je pre väčšinu sporiteľov nevýhodný)
2. Oddĺženie štátnych železníc – (toto oddĺženie im „pomohlo“ až tak, že dnes dosahujú len slabučký zisk, na úrovni 3 247 €) (ZDROJ: http://www.zsr.sk/buxus/docs/vyrSpravy/VyrocnaSprava2014.pdf, s.14.)
3. Výstavbu Národného tenisového centra (NTC) – (ktoré slúži len pár vyvoleným boháčom, alebo bol si tam už zahrať aj nejaký občan s minimálnou mzdou?)
Vyjadrenia Dzurindu a Mikloša vs. realita – privatizácia Slovenských elektrární (a SPP)
V našom systéme je to už tak. Všetko národné bohatstvo popredať za deravý groš zahraničným lúpežníkom a potom ešte aj ten deravý groš poslať dolu Dunajom. Prečo sa u nás vytvoril takýto megachorý stav, keď štát nechce nič vlastniť a ani podnikať? V iných krajinách je normálne, že štátna firma skupuje podiely v podnikoch alebo aj celé podniky v zahraničí. Ako príklad poslúži MOL – maďarská pološtátna firma, ktorá odkúpila náš Slovnaft. Keď Slovensko malo možnosť odkúpiť späť 49% akcií SPP, namiesto toho aby sme stáli v prvom rade, ako prioritní záujemcovia o kúpu (mali sme dokonca aj predkupné právo), sme sa postavili do kúta…, V tom čase opoziční privatizofili a kadejakí analytici (teda dokopy protištátne živly) bliakali, len aby SPP nekúpil náš štát. Lebo ten krok by bol absolútne nevýhodný. No, zrejme preto sa o tieto akcie „pobilo“ viacero záujemcov spoza našich hraníc. Alebo by sa súkromníci naozaj hnali za nevýhodnou investíciou? A keby to bolo nevýhodné, kupovali by iné štáty v zahraničných podnikoch? Premiér Fico vtedy vravel, že toľko peňazí nemáme. A že ani výnos z predaja Slovak Telekomu by nestačil. Len je prinajmenšom zaujímavé, že práve v tej dobe sa hovorilo o spoločnej poľsko-slovenskej kandidatúre na Zimné olympijské hry 2022. A tam by sa už porovnateľná suma našla… A keď už teda nie inak, čo takto použiť hraničnú možnosť a na túto výhodnú kúpu si finančné prostriedky požičať? Pri súčasných ziskoch SPP, môžeme predpokladať skorú návratnosť pôžičky. Predávaný podiel SPP nakoniec odkúpil podnik Energetický a průmyslový holding (EPH). Slovensko sa zmohlo len na kúpu stratovej matky SPP. A aj za tento akt bola vláda kritizovaná – v parlamente sa doslova strhol Cirkus Matovič, že ako to, že štát niečo kupuje! No a dnes už poznáme aj výsledok dohadov, či by kúpa SPP bola výhodná alebo nie. Za všetko hovorí nadpis v článku Hospodárskych novín: „Miliarda zisku. Křetínsky a štát lámali v SPP rekordy. Spoločný podnik EPH a štátu si pripísal druhý najvyšší zisk v modernej ére Slovenska.“ V článku sa ďalej píše, že odkúpenie 49-percentného podielu v SPP spoločnosťou EPH bol obchod roka. V súčasnosti ide o najziskovejší biznis v energetike, aký Slovensko v novodobej histórii zažilo… (ZDROJ: http://finweb.hnonline.sk/miliarda-zisku-kretinsky-a-stat-lamali-v-spp-rekordy-750341)
Vyjadrenia opozície a analytikov vs. realita – možnosť odkúpiť späť 49% akcií SPP do vlastníctva štátu
Už v októbri 2013 som na tomto blogu vyjadril, ako vôbec prvý na Slovensku, názor, aby sme peniaze z dopredaja Slovak Telekomu investovali a nie premrhali. Navrhoval som, že: „Fííí (akože pískanie) vláda, čo takto kúpiť za tie peniazočky SPP?“ Keď sa už teda opäť robí tá hlúposť a opäť sa privatizuje štátny majetok, nech vláda za peniaze získané v doprivatizácii Slovak Telekomu investuje, pod vidinou budúceho zhodnotenia. Nech z tých 900 miliónov €, rozumnou investíciou (čiže toho času kúpa SPP) získame 3, 5, 10, či ešte viac miliárd €. Lenže moje zdvorilé pískanie nebolo vypočuté. O pár mesiacov neskôr sa však stalo niečo neskutočné a ozvena s mojim návrhom doľahla až do kancelárie vtedajšieho ministra hospodárstva Pavla Pavlisa. (To nie je chvála, aký som suprový, skôr len poukázanie na zhodu náhod, že ministrovi napadla rovnaká myšlienka, ako mne. Počkať, počkať. Keď ministrovi napadlo tiež to, čo mne, to ma oprávňuje zasadnúť na ministerskú stoličku. :D) Sám Pavlis si môj návrh vzal za svoj a navrhoval to isté – teda peniaze z dopredaja Slovak Telekomu investovať, aj keď teraz už nebola v hre kúpa SPP, ale elektrárne. Z tohto pohľadu sa jeho odchod z kresla ministra hospodárstva javí ako nešťastný. Namiesto neho totiž tento flek dočasne obsadil minister financií – Peter Kažimír, ktorý týmto pádom získal dvojitú silu (a ešte aj umbakarnu k tomu :D). Keď teraz prednesie svoj názor, že 900 miliónov z dopredaja akcií Slovak Telekomu treba použiť na zníženie dlhu, z ministerstva hospodárstva sa mu už neozve Pavlisove: „Ale podľa mňa by sme ich mohli použiť na spätnú kúpu Slovenských elektrární.“, ale zaznie jeho vlastný hlas, hovoriac: „Ja, Peter Kažimír, dočasný minister hospodárstva, súhlasím s návrhom ministra financií, Petra Kažimíra.“
Uvidíme, ako to nakoniec dopadne. Či štát kúpi celé Slovenské elektrárne (nepravdepodobná možnosť), alebo sa zrealizuje návrh premiéra R. Fica – získať 17% akcií Slovenských elektrární (tak aby štát získal v tejto spoločnosti väčšinu/Slovensko v súčasnosti vlastní 34% akcií SE/) alebo to všetko pustíme dolu vodou (čiže znížime štátny dlh o cca 1%).
Kažimír tvrdí, že tie akcie sa neoplatí kupovať, pretože nemajú žiadnu hodnotu – a opäť vymývanie mozgov a opäť aj moja poznámka – prečo potom, keď vraj nemajú žiadnu hodnotu, má o ne záujem až trojica investorov (Energetický a průmyslový holding, Fortum, Slovnaft) z troch krajín (Česko, Fínsko, Maďarsko)?
Jedno je však isté. Ak by sme nikdy neprivatizovali naše strategické podniky, mohli sme ročne získavať do štátneho rozpočtu ťažké miliardy eur…
Vyjadrenie Kažimíra vs. realita – možnosť štátu spätne odkúpiť 66% akcií Slovenských elektrární
—
Chcete mať informácie o nových článkoch K a K štúdia ako prví? Pridajte sa na facebook stránku K a K štúdia – oázu pokoja v zradných vodách hnusných sociálnych sietí…
https://www.facebook.com/pages/K-a-K-%C5%A1t%C3%BAdio/125108480868174
Obirmovani komousi su uz raz taki ! ...
Jediny efekt by bol, zeby sa rozkradalo ...
A tak prehlásenia Birmovanehokomunistu ...
Ak si uvedomíme, že Slovensko je ...
hnus, čo sa koná - ťažký článok ...
Celá debata | RSS tejto debaty