K a K štúdio

* OPRAVA – INEKAFE hrali v Rimavskej Sobote – 28.8.2013 (streda) a nie 29.8.2013, ako je uvedené v nadpise.

INEKAFE sa po 12-stich rokoch opäť zjavilo v Rimavskej Sobote a ja som pri tom nesmel chýbať!

Večer otvorila kapela Sám Sebou, ktorá odpálila svoje najväčšie hity a predviedla výborné vystúpenie. Spevákovi to spieva naživo naozaj super. Osobne ma najviac potešilo zahranie skladby – Dievča cez internet, mojej najobľúbenejšej od nich. Po koncerte sme chlapov poprosili o autogramy a foto, pri ktorom sme spôsobili menší (väčší) zmätok, zapríčinený nespoľahlivými mobilmi, ktoré majú v záľube rozmazávať (hlavne počas tmy), všetko čo im príde do objektívu a z ktorých sme nevedeli vybrať toho správneho kandidáta na urobenie fotiek s touto kapelou. Chalanom zo Sám sebou patrí ospravedlnenie za dlhé zdržanie a poďakovanie za to, že im pri ňom nepraskli nervy. 😀

 Sám sebou

Po Sám sebou som pretrpel vystúpenie opilcov z „Bifór d zirou dej“, pričom som prišiel na to, že títo páni by mali ostať pri tom, čo im ide najlepšie – pri pití. A hudbu nech nechajú hudobníkom. Smiali sme sa pri pohľade na Forusa, ktorý rozhadzoval rukami, stojaci na rohu javiska, sledujúc dianie na pódiu, že hovorí: „Toto čo je?!“

Nóó á 21:15 prišlo na INEKAFE. Vystúpeniu predchádzala cca 15 minútová zvuková skúška, počas ktorej sa vyšantil hlavne Dodko, ktorý pilne búchal do bicích – iste sa snažil zabiť muchu, čo na nich sedela. Keď to zabíjanie trvalo už akosi pridlho a Dodo nahodil vážny výraz tváre, bál som sa, že razom zhodí tie bicie a pri odchode z pódia povie: „Tu sa nedá hrať, idem domov!“ Našťastie nestalo sa tak. Hulko tam len stál, akoby bol nafučaný, Forus skúšal basu a Vratko dal svoju robotu na starosť nejakému neznámemu chlapíkovi. Potom sa po hodnej chvíli konečne objavil aj on. Sadol si za bedňu a sedel tam až do začiatku koncertu. Darmo, pán v rokoch, aj on si zaslúži kúsok oddychu… Keď už bolo všetko naladené, prišiel k mikrofónu a vtipne zahlásil: „To bolo všetko, ďakujeme.“ A ľudia tomu uverili a odišli, až som v celom amfiteátri ostal iba ja a skupina. Ááááááááále nie. Začal sa koncert.

 INEKAFE

Prvé tri pesničky som si ako dlhoročný, ale veľmi kľudný fanúšik, užil na lavičke, potom počas 30. februára sme sa vybrali pred pódium. Chalanom to hralo ako vždy a Vratko sa dnes nejako výnimočne rozrozprával – čo je len dobre – lepšie ako skupiny, ktorých celá komunikácia s publikom spočíva vo vetách ako: „Toto je naša najnovšia skladba.“ „Teraz si zahráme skladbu XY.“ Vraťo porozprával o tom, ako dlho už nehrali v RS, nevedno prečo pochoval Kecku, fanúšikov nechal skandovať – Rimavská Sobota – Sobota, nedeľa. Pri uvedení skladby Kašovité jedlá nazval zubárov – satanmi v bielom plášti, v narážke na 090x hovoril o tom ako kedysi každý kričal do telefónov – lebo sa chcel ukázať, že má mobil, tradične spomenul, že rádia nechcú hrať slovenskú hudbu a, že Špinavé objatie má na Youtube 960 000 prezretí, zaspomínal aj na Tibora (bývalého gitaristu), ktorý mu keď v Lučenci na hoteli skladal do 3 rána pesničku Prečo je to tak?, povedal, že nech sa už na to vykašle, poďakoval sa organizátorom a ostatným odkázal, že je hanba, že 80% koncertov hrajú v zahraničí, keďže u nás na Slovensku nikto takéto koncerty nevie zorganizovať,… Najväčšou srandou bol svitiaci nápis TESCO nachádzajúci sa za Forusom – fakt neželaná reklama… Aj keď v tomto šmejďáckom hypermarkete som predsa len našiel jednu dobrú vec – predávajú tam sušienky s názvom Ke kafíčku, som sa smial, že si zoberiem na koncert IK 😀 ..

 INEKAFE

O 22:30 už bolo po všetkom a väčšina ľudí za pobrala domov. Skalní fans ostali v miernom dáždiku čakať pred pódiom na podpisy a fotky s chalanmi z IK. Čakanie som využil na vymyslenie nápadu, že čo keby sme si popýtali playlist, ktorý bol zalepený na zemi. Tak sme sa opýtali pána zvukára Romana Slávika, či nám teda ten kus popísaného (ale pre fanúšika vzácneho) papiera dá. A tak sa pán Slávik opýtal technika/pomocníka (toho, čo Vraťovi ladil gitaru). Ten odtrhol playlist a o chvíľu nám ho už podával s humorom a so slovami: „Ale zaplať. Euro.“ Na čo môj koncertný spoluparťák zareagoval dosť nevhodne a neslušne, že: „Jasné, čo by si ešte nechcel.“ Posilnený úspechom zo zisku playlistu som sa odhodlal na ďalšiu misiu. Chcel som sa opýtať, či mi náhodou nedajú aj Dodove bicie a Forusovu basu. Áááále nie. 😀 …Nakoniec sme sa dohodli, že nabudúce berieme rovno Vratka – do vitrínky. 

Playlist od INEKAFE

Čakanie na členov INEKAFE sa už prehuplo cez prvú trištvrte hodinu, keď zo šatne vyšiel opäť Slávik a popýtal pre kapelu 7 pekných dievčat. Sám som rozmýšľal, ako si rozdelia 7 dievčat, keď sú štyria a drgal som do ďalšieho fanúšika so slovami: „Choď aj ty, Forus chcel chlapa.“ Matematický rébus bol však o chvíľu vylúštený, keď zase pribehol pán zvukár, že ešte jedno dievča… O cca 23:30, keď sa pred pódiom zjavil, no kto, kto asi, zase Roman Slávik a spýtal sa úplne flegmatickým hlasom, že: „Na čo tu čakáte?“ a po odpovedi, že na kapelu, sa už dnu do šatne konečne začali dostávať všetci fans bez ohľadu pohlavia, veku, sexuálnej orientácie alebo farby pleti. Najskôr bolo pravidlo, že dnu traja a po ich východe, zase ďalší traja. Toto pravidlo ale platilo asi len minútu a o chvíľu som už stál v preplnenej šatni INEKAFE.

V šatni INEKAFE – Hulo v akcii

O tom, že som naozaj výnimočný fanúšik, svedčia aj Vratkove slová: „S dovolením, môžem prejsť?“, ktoré vyslovil, keď sa chcel dostať cez dvere, v ktorých som zavadzal 😀 😀 „I´m back in moment.“ dodal napokon. A to sa na koncerte sťažoval, že rádia hrajú len anglické skladby, no nič… Medzičasom som sa dostal k Hulovi, ktorému som odovzdal moju doma vyrobenú podpiskartu, nie na to, aby ju zjedol, ale na to, aby sa mi na ňu podpísal. Po podpise nasledovalo fotenie s týmto druhým gitaristom INEKAFE. Môj nešikovný parťák sa opäť predviedol ako antitalent do moderných technológií, keď nevedel poriadne stlačiť jeden gombík – spúšť na fotoaparáte a zvečniť ma s pánom Hulínom. Hulo si už po polminútovom trápení fotografa chcel bez slov naspäť sadnúť a čo najrýchlejšie na nás zabudnúť, ja som však navrhol, aby ten vysoko logický stroj určený na fotografovanie vzal do rúk môj druhý kamarát, ktorý vyzeral viac nadaný na používanie a správne pochopenie týchto novodobých výdobytkov. Nesklamal som sa v ňom a fotka s Hulom bola na svete. (Najväčšia sranda bola, keď som si doma prezeral foťák a našiel som tam 7 fotiek s Hulom – ten antitalent na moderné technológie ma 7 krát za sebou odfotil bez toho, aby o tom vedel – myslel si, že nestlačil poriadne spúšť – pomýlilo ho, že nebol blesk :D). Potom som pofotil ostatných členov mojej party a hopsa za Vraťom. Skôr som počkal, kým dokončí rozhovor s dákym ďalším fanúšikom a potom som tasil… Podpiskartu. „Á to sme tu boli v roku 2001?“ ako jediný zo skupiny okomentoval moje umelecké dielo s ktorým som sa trápil viac ako tri hodiny a na ktorý som minul toľko drahého atramentu! 😀 … Ja taký: „Hej, už 12 rokov je od vtedy.“ 

 Moja doma vytvorená podpiskarta, podpísaná členmi INEKAFE

 V šatni INEKAFE

Následne som po poprosení odfotografoval ďalšieho fanúšika. Prv sa na displeji jeho foťáku objavila rozmazaná fotka, na čo ma upozornil nejaký chalan stojaci za mnou (dáky špeh). Potom sa však našťastie nejak vyostrila – ukázal som ju fanúšikovi, on že môže byť a bolo. Neviem, prečo sa rozpisujem tak do detailov 😀

…Táááák nasledovalo fotenie a podpisy od ďalších členov, Vratkova poznámka, že už vie, kto im kradne playlisty a potom ďalší trapas od tej osoby, ktorá sa blysla používaním foťáku s Hulom. Do šatne totiž vošiel Dodo. „Dodo, na teba sme čakali.“ vykríkol ten fanúšik. Dodo len sucho škontatoval: „Hééj?“ Fanúšik sa snažil ďalej pokračovať v konzervácii, ehm konverzácii, vetou: „Videl si jeho tričko?“ Poukazoval na tričko kamaráta, na ktoré si dal vytlačiť svoj vlastný motív IK fans a s ktorým svojho času vyhral súťaž o Dodove paličky. Avšak ako sa ukázalo, túto tému už kamarát s Dodom prebral. A tak reakcia bubeníka IK bola len: „Hej, už som videl.“ Potom začal odtláčať tohto pýtajúceho sa nabok.

Chlapi z IK, sa v šatni javili akýsi bez nálady, hlavne teda Dodo. Ale treba uznať, že aj tak boli ochotní sa pofotiť a dať podpis.

Óóóó 23:45, cca. To už som sedel v aute, smer domov – rozmýšľajúc nad dnešnými zážitkami a vizionársky hľadiac do budúcna, kam sa nabudúce vyberiem na koncert tejto neopunkovej legendy, ktorá si hovorí INEKAFE…

 Vratko Rohoň