„Ráno vstanu v deset a potom si dám sprchu,
udělám si snídani a hodím jí do krku.
Sednu si na gauč a zahrajem si xbox.
Venku už je hezky – kraťasy a tričko.
A když nás už nebaví se koukat na tu telku,
tak uděláme drinky a felíme to venku.“
Reginald & Mio – Dáme párty?. To je nový letný hit u našich západných susedov. Ak skladby takéhoto typu počúva väčšina, nečudujme sa, že sme tam, kde sme. Inak nikdy nepochopím, ako sa takéto piesne – o ničom môžu páčiť toľkým masám… Možnože sa im ani nepáčia, ale ich mozog je natoľko vygumovaný a vymytý komerciou a konzumným spôsobom života, že po týchto „umeleckých dielach“ siahajú akosi podvedome. Začujú tuctovú hitovku v rádiu –
a tak hopsa, hejsa, hehehéééj (to som už prehnal) – si ju stiahnu do mobilu. Musia predsa držať s dobou a byť cool ako tí za „veľkou (špinavou) mlákou“.
Pozrime sa na rebríček najhranejších skladieb v našom éteri… Drvivá väčšina skladieb vedie poslucháča, aby nonstop žúroval, ponocoval, robil výtržnosti, o nič sa nestaral, aby nemal žiadne hobby, aby nemal žiadny životný cieľ… Aby len žil a zabíjal život hlúposťami.
Systém ohlupovania ľudstva je vážne prepracovaný. Ak sa v človeku ovplyvnenom hudbou a filmami náhodou ozve vlastné ja, komercia mu ponúkne pseudomožnosť – byť pseudodobrým a pseudosúcitným, stačí zapnúť sociálnu sieť a kliknúť na jednu z tisícok ponúkaných senzácii. Prečítať si o nejakom hendikepovanom človeku a poľutovať ho. Potom stlačiť páči sa mi to a zdieľať. Lajkujúcemu nedôjde, že danej osobe takto nepomôže. Pomôže tak akurát webom, ktorým zvýši návštevnosť a ktoré tak zarobia viac na reklame. Zaujala ma kampaň, ktorá ľuďom vysvetľuje, že like-om nič nevyriešia.
Model pomáhania na sociálnych sieťach (pomáhanie lajkom)
Je lepšie vôbec neotvárať články s kadejakými super senzáciami, ktoré nabádajú, aby ste „pomohli lajkom“. Rovnako treba ignorovať iniciatívy a stránky spamujúce o úmrtí tej ktorej známej osoby (napr. Jackson, Demitra). Ak budeme postupovať takto, neznamená to, že sme necitliví a neempatickí. Práve naopak. Pomocou v tichosti, odovzdaním nejakého toho eura na dobrú vec, pomôžeme viac ako tí, ktorí sa predbiehajú v komentovaní a lajkovaní článkov o hendikepovaných ľuďoch. Dôraz je na – pomoc v tichosti. Mnohí si povedia, ja sa vyhýbam lajkovaniu senzácií, ja len pozerám Modré z neba. A myslia si, že tak je to správne. Omyl. V Modrom z neba sa vonkoncom nejedná o pomoc v tichosti. Áno, jedná sa o pomoc, ale za akú protihodnotu. Nejedná sa o nezištnú pomoc, hlavným cieľom je zarábanie na postihnutých – firmám (sponzorom Modrého z neba) ide len o PR – aby vyzerali v očiach verejnosti čo najlepšie – a pomoc je len akýmsi prostriedkom, akousi vedľajšou aktivitou, ktorou sa dajú nazbierať dobré body u zákazníkov. Prečo tieto firmy nedávajú peniaze anonymne?! Čo sa týka moderátora, tomu ide len o peniaze. Vyhovára sa: „Veď ja len pomáham.“ Ako? Z jeho vrecka nejde na pomoc ani cent. Samotný Vilko v upútavke na spomínanú reláciu hovorí: „Nielen veľké domy a drahé autá sú zárukou šťastia.“ Pozrime sa na akom aute jazdí on. Určite to nie je staručka škodovečka. A určite nebýva v maličkom domčeku. Navyše sa pretŕča v novinách, ako dovolenkuje na nejakej luxusnej pláži v zahraničí.
Model pomáhania v Modrom z neba (a v iných reláciách podobného typu)
Nečudujme sa, že sme tam, kde sme. Ľuďmi ovplyvnenými médiami nepohne nič. Ani fakt, že sme svedkami ozrutnej amerikanizácie a vymývania mozgov. Že sme svedkami udalostí, ktoré vedú k stieraniu národných hraníc. Týmto ľuďom nevadí ani vyhlásenie premiéra, priamo, bez akýchkoľvek okolkov do kamier, že je za pozitívnu stratu suverenity… Ževraj musíme držať s EÚ, že akú máme alternatívu.
…Ja by som vedel…. A možno aj vy, ohrozený druh s vlastným názorom, tušíte…
Médiá ťahajú za šnúrky a ľudia sú bábkami bez vlastného názoru.
(obrázok prevzatý z: http://redhead.blog.cz/)